V roku, kedy bol zrušený štátny sviatok „Deň slobody a boja za demokraciu“ si chcem pripomenúť 17. november 1989. Dnešný päťdesiatnici sú poslednou generáciou, ktorá si môže autenticky pamätať nie len dni novembra, ale najmä roky, ktoré nás k nemu priviedli. O dôležitosti 17. novembra 1989 nerozhodne to, či je štátnym sviatkom. Rozhodne to, či mu my sami dáme dostatok dôležitosti.
Dlhé roky som ho bral ako samozrejmosť. Nemal som potrebu cielene sa k udalostiam novembra vracať. Skôr sme si pripomínali rôzne zaujímavosti – útržky bez širšieho kontextu. Tento rok to bolo iné. Sadli sme si a prešli si to, čo kto vedel – od roku 1968. Práve tam má normalizácia svoj začiatok. A aj ten nedáva zmysel bez pochopenia širších súvislostí: rozdelenia na východný a západný blok, existencie štátov Varšavskej zmluvy a NATO, studenej vojny a centrálnej moci diktovanej zo sovietskej Moskvy.
Dnes žijeme v krajine, kde s bolesťami ale stále prežíva sloboda, kde s rozpakmi, ale stále existuje pluralita názorov, kde nejasne a kostrbato, ale stále existuje základ demokracie, slobodný výber zastupiteľov občanov. Žijeme v krajine z ktorej môže každý slobodne odísť a slobodne sa vrátiť.
Ak pri čítaní týchto riadkov budete badať podobnosti so súčasnosťou, je to signál, že niečo nie je v poriadku.
Pred novembrom bolo vzdelanie zaznávané. Vedúcu úlohu v štáte mal mať proletariát – pracujúca trieda. Vzdelanie a jeho využitie v prospech druhých malo nižšiu hodnotu ako ťažba v bani, či práca na poli. Tomu zodpovedalo aj ohodnotenie vzdelancov, profesorov, docentov. Režim si nevážil vzdelanie a múdrosť. Vážil si poslučnosť a pracovitosť bez odvrávania.
Centrálne riadenie názorov. Jediná správna ideológia. Žiadny odpor. Kádrové posudky, ktoré rozhodovali o možnosti cestovať, či o tom či a čo sme mohli študovať. Centrálna moc prostredníctvom štátnych podnikov rozhodovala o možnosti zamestnať sa. Zlý kádrový posudok vypracovaný ideológmi na pracoviskách spravil z vysokoškolsky vzdelaného človeka kuriča v kotolni. To, že ich neboli desiatky tisíc, nie je dôkaz, že sa to nedialo. Je to dôkaz, že si režim vedel účinne vynucovať poslušnosť.
Nebol to gulag. Vnútri štátu bol život znesiteľný. Bolo veľa vecí, ktoré boli nedostupné. Ak ste sa nepriečili režimu, dalo sa spoľahlivo prežívať. Existovala povinnosť pracovať, takže prácu mal nakoniec každý. Štát vedel všetko: aké noviny čítate, s kým sa stretávate, kde pracujete, ako sa vyjadrujete na pracovisku, čomu sa venujete vo svojom voľnom čase. Vedel čo hovoria deti v škole. Akúkoľvek odchýlku od želaného „typu občana“ ihneď korigoval.
Ak hovoríme o vzdelávaní, je pravdou, že dnes sa často vyučuje na školách, ktoré boli postavené ešte za režimu. A áno môj názor je, že učitelia sú dnes hodnotení ešte horšie ako v čase režimu (čo je jeden zo zárodkov problémov dnešnej doby), ale problém nebol v budovách, či ľuďoch. Problém bol v tom, čo sme sa učili. Dejepis bol ako z iného sveta. Alternatívna realita východného bloku. Nie že by dnes v niektorých prípadoch neprechádzal do opačného extrému. Povinný jazyk bol ruština. Mohli sme sa učiť aj iné jazyky, ale neexistovalo pre ne žiadne zázemie. Zahraničné rozhlasové stanice, alebo televízna stanica O3 boli rušené. Perspektíva vycestovať, či študovať v krajine s vyučovacím jazykom anglickým bola prakticky žiadna. S nemčinou sa dalo študovať vonku, ale len v dnes už neexistujúcej Nemeckej Demokratickej Republike. Tá irónia názvu.
Neexistovala občianska náuka a už vonkoncom nebola dostupná náboženská výchova. Nebola nedostupná, bola zakázaná. Skutočná oddaná cirkev sa musela ukrývať. Oficiálnych kňazov odobrovali ateisti. Znamená to, že neboli vzdelaní ľudia? Vôbec nie. Naopak bolo množstvo veľmi múdrych ľudí ale nesmeli presiahnuť do oblastí, kde by sa stretli s ideológiou. To v mnohých vytváralo vnútorný rozpor. Ako vzdelanci vedeli, že režim je prehnitý, ale postaviť sa mu znamenalo koniec kariéry. Dnes mnohí presvedčene kritizujú, že to bola vec osobnej odvahy. Ja by som posudzoval iba správanie tých, ktorý režimu aktívne pomáhali. V novembri sa na čelo protestov postavili tí, ktorí odvahu mali a všetci nespokojní sa k nim v priebehu pár hodín a dní pripojili. Materiálne vybavenie bolo biedne a tak sme boli silný najmä v teoretickej oblasti a odboroch ako fyzika, chémia, jadrová fyzika, či medicína.
Výborne fungovala podpora športu. Existovali športové školy od základných cez gymnázia. Existovali armádne kluby športu. Opäť sa však vyžadovala absolútna konformnosť s ideológiou režimu. Viacerí športovci emigrovali do zahraničia. O čom sa menej hovorí je, čo museli znášať ich blízki, ktorí tu ostali. Netýkalo sa to len rodín, ale aj trénerov, ktorým sa vo viacerých prípadoch zrútil život. To nebola zodpovednosť emigranta, ale režimu, ktorý sa mstil, šikanoval a zastrašoval.
Tu sa vraciam k dnešku.
Stratili sme nadšenie pre slobodu. Stala sa tak samozrejmou až sa málokto zamýšľa nad tým čo to v skutočnosti je. Ako keď máte obrovský prebytok tovaru, tak sa stáva bezcenným. Tak nejak sa správame k slobode. Nešlo len o slobodu cestovania. Sloboda pri vyjadrovaní názorov. Sloboda vierovyznania. Sloboda pri výbere zástupcov pri riadení štátu a samospráv. Sloboda zhromažďovania. Sloboda pri výbere literatúry, ktorú chceme čítať, alebo publikovať. Sloboda pri výbere povolania. Sloboda pri výbere štúdia bez kádrových posudkov. Sloboda pri podnikaní. Sloboda pri umeleckej tvorbe. To všetko je dnes tak samozrejmé, že málokto dokáže precítiť, čo by znamenalo, keby sme ich nemali.
Dnešný päťdesiatnici sú poslednou generáciou, ktorá si môže autenticky pamätať, čo to znamená nebyť slobodný. Preto máme povinnosť posúvať svoju vlastnú skúsenosť mladším. Každý vo svojom priestore. Hoc i len v kruhu rodiny svojim deťom.
Jednou z prvých zmien po novembri bolo zrušenie vedúceho postavenia Komunistickej strany – zrušením článku 4 Ústavy. Na papieri to vyzeralo ako pár riadkov, ale v skutočnosti to riadilo každodenný život každého občana. Nesloboda nebola len v obmedzení cestovania. Nesloboda bola najmä v tom, že ste nemohli slobodne povedať, čo si myslíte. Nemohli ste si slobodne vybrať, čo chcete robiť, čítať, či chcete chodiť do kostola a či chcete velebiť Východ alebo Západ. Áno, aj to je vec slobody. Slobody názoru. Ten môže byť blbý, ale má právo existovať.
Písanie politických hesiel kriedou na chodník bola príležitosť k problémom pre celú rodinu. K tomu sa nikdy nesmieme vrátiť. Politická moc nesmie voči svojim občanom používať žiadnu zo silových zložiek. Samozrejme pokiaľ nejde o trestnú činnosť. Obdobie, kedy štát, ale aj sused sledoval svojich občanov sme tu mali .
Tak ako bola spoločnosť v roku 1989 bažiaca po slobode zjednotená, tak je dnes rozhádaná. Sloboda priniesla množstvo rôznych často vylučujúcich sa ideológií. Každý názor sa snaží presadiť tým, že udupe svojho oponenta pod zem. Málo sa spomína jedna z myšlienok novembrovej revolúcie, pluralita názorov. To, čo zažívame, nie je pluralita názorov. To je presný opak. Je to pokus o zvrátenie nadobudnutej výsady môcť slobodne myslieť. Ponižovanie, urážky, zosmiešňovanie a zastrašovanie sú nástrojmi režimu. Režimu, proti ktorému sa drvivá väčšina občanov vtedy, v novembri 1989, v Československej Socialistaickej Republike vzbúrila a dosiahla ohromne dôležitú zmenu. Získali sme slobodu, získali sme demokraciu a odišiel režim, ktorý nás ako bábky riadil. Ak nechcete byť iba niečou bábkou, tak si musíte pripomenúť 17. november „Deň boja za slobodu a demokraciu“.
