Pokoj neveští nič dobré.

Prešiel som starým mestom. Reč je o mojom rodnom Trenčíne. Čakal som na dcéru, ktorá bola v ZUŠ na svojej hodine huslí. Mal som niečo viac ako pol druhej hodiny voľna. Aby som ho neutĺkol na cestách v aute, vzal som si so sebou svoj koníček. Reč je o fotografii. Pokúsil som sa o pár záberov Trenčianskeho hradu, ktoré by mali byť iné ako tie, ktoré poznáme všetci z kníh, turistických sprievodcov a pohľadníc. Rýchlou chôdzou som sa priblížil k ruinám čo najbližšie tak, aby som chytil zapadajúce slnko. S pulzom vlastného srdca niekde na úrovni dovi, dopo, končíme som vybehol hore kopcom. Navôkol ostal len les a hradné múry so svojím rekonštruovaným pachom vekov.

Poskákal som po múroch, odhalil pár zhúlených feťákov, ktorých tretí najväčší hrad na Slovensku asi neohúril tak ako mňa a pobral som sa späť do mesta.

Vracal som sa okolo vynoveného farského kostola, katovho domu a potom po Zamarovského ulici som zľahka ako sopľoš poskakoval smerom na Mierové námestie. Aj keď bolo len niečo okolo pol šiestej podvečer, mesto bolo vyľudnené. Neznámy idúci sa nikde nezastavovali, len prechádzali. Žiadne baviace sa skupinky. Kaviarne tmavé, obchody pozatvárané a dokonca nejeden podnik opustený nadobro. Vedľa kostola Piaristov na mňa svietil neosvetlený, veľký nápis „Na prenájom“ spolu s mobilným číslom určite „nadšeného“ vlastníka tejto nehnuteľnosti v úplnom centre. Mal som čas. Pocit prázdna na vôkol a neuveriteľný kľud, ktorý klesal z Matúšovho zľahka schátraného príbytku dole na námestie ma nútili zastaviť sa. Tak som sa teda zastavil a vstúpil do ešte väčšieho kľudu už spomínaného kostola. Zopár osôb odriekajúcich litánie pred večernou svätou omšou nalialo do mňa pokoj. Ak by som niečo nazval „božským kľudom“, tak som ho poznal práve v tých chvíľach. Po nie práve úspešnom pracovnom dni som ho veru potreboval. Po pár minútach som sa vrátil z prítmia brumiacich kostolných lavíc späť do reálneho už zľahka zasvieteného sveta. Hlavné námestie, niečo pred šiestou večer a zdalo sa mi, že je tam ešte menej ľudí ako pred chvíľou. Prúd človečenstva sa stratil, ako kedysi staré koryto rieky Váh, ktorá mnoho rokov podmývala hradnú skalu. Kde tak asi všetci sú?

Netreba ani štipku bystrosti na rýchlu odpoveď. Nákúpné centrum MAX a nákupné centrum LAUGARICIO pohltili temer všetkých z Trenčína i blízkeho okolia. Pulz mesta sa stratil, už ani na brachykardiu to nevyzerá. Podniky zatvárajú lebo bez hostí niet tržieb, bez tržieb niet miezd, bez miezd niet personál a bez personálu niet služieb a kde niet služieb niet ničoho iba zhasnuté a posledným odídeným zamknuté zázemia výkladov. Mesto nevymrelo. Počet obyvateľov podľa štatistík neklesá. Umrel však život. Umrel voľný čas. Strácajú sa priateľstvá naživo, ktoré si vyžadujú posedenie pri káve, čaji, pive či poháriku. V nákupnom centre sú tekutiny, teplo, sucho i svetlo. Čerstvého vzduchu tam niet, ani oblohy, ani slnko či mesiac tam nenájdete. Pohľad na dávne časy tam tiež nikto nehľadá. Žiadna romantika blikajúcej pouličnej lampy. A ani podvrtnutia členkov na mačacích hlavách. Rehot baviacich sa skupiniek už neexistuje. Znamená to, že tieto drobnosti nikomu nechýbajú?

Nejaký čas som žil v Nemecku, kde nebudovali nákupné centrá. Existovali tam hyper a super a hypersupertotál markety ako Real, ale na Porýní som nevidel ani jeden „shopping mall“. Zato nádherné radničné námestia vo Frankfurte,  Mainzi, Wiesbadene, Koblenzi, Bone či Kolíne zaplnené náhliacimi sa domácimi i uchvátenými cudzincami, tie si pamätám veľmi dobre. Nikdy som neskúmal, či nebudovanie nákupných centier bolo plánovité, či k tomu existovali referendá, alebo to iba nemecký konzument schopný ísť 500m do potravín autom skrátka nechcel. V každom prípade ich tam nebolo a centrá miest žili. Ak si dobre spomínam, tak v Mainzi bol v sobotu na hlavnom námestí dokonca trh. Tieto mestá neboli také pokojné ako dnešný Trenčín ale žili a životom napĺňali každého, kto si atmosféru ich života prišiel nasať.

Kto vie, čo je lepšie? …