Vďaka rádiu Devín si každý deň pripomeniem, že existuje aj niečo viac ako tac-tac hudba rádia Expres, policajná zvodka televíznych správ, vraždy, krádeže, podvody, neúspechy, peniaze.
Dnes to bola relácia s básňami Ivana Kraska. Jedna mi obzvlášť pripomenula časy, keď sme ešte ako deti chodievali na chalupu do hôr.
Bola tam osada so snáď desiatimi domami. Všetci domáci mali v tom čase už hádam aj po sedemdesiatke. Žili na tých lazoch celý svoj život. Chalupy z nepálených tehál, kde sa každá diera plátala cementovou maltou a kameňmi. Pitvor a maštale s kravou a kozou. Celé dni drina na zelniciach kolo zemiakov a burgine. Vyžínanie žihľavy pre husy, mlátenie na mláťačke, či kosenie kosou na lúkach, kde sme nesmeli vykročiť mimo chodníka, lebo by sme trávu ušľapali a tým obživu skomplikovali. Žiadne malotraktory, píly, kosačky. Vodu bolo treba zo studne v kýbľoch nosiť. Sprcha bola len zo šlauchu a násady z polievacej kanvice zbastlená. Voda do nej? Z potoka odvedená tak, aby dole kopcom ťah chytila. Otužovali sme…
Jak bol deň dlhý, nezavrčalo auto, lebo tam ani cesta neviedla. Teda viedla, poľná pre domácich z dolín, z dediny. V lete sa zbieralo po hore padlé drevo aby na zimu pri praskajúcom ohni v pieckach teplo bolo. Ten život bol pomalý a ťažký. Ťažký kvôli fyzickej námahe. Bol však krásne jednoduchý s dostatkom času na čítanie, fantazírovanie, premýšľanie. Áno, bol plný susedských sporov o hranice, ktoré ani žiaden kataster nepoznal. Veselý dožinkami, svadbami, Veľkou nocou, Vianocami či Novým rokom. Smutný každý pohrabom, na ktorom bolo vždy mnoho ľudí z dolín, z dediny. Bolo to jednoduché, nechcelo veľa peňazí. Chcelo to však Človeka, jeho prácu, tvrdosť a pokoru pred niečím viac ako je on sám. Pomáhali sme si navzájom, lebo nik nedokázal sám múr potiahnuť, či škridľu položiť. Keď sa kosilo, jedny vedeli kosiská urobiť, druhý nakovať, tretí vládali kosiť, a deti so ženami zas seno obracali. Prebavilo sa nás aj desať či dvadsať pri jednej robote. Vedeli sme, že sa navzájom potrebujeme. Všetkému sme sa tam vďačne prispôsobili, aj keď sme pre domácich boli dlhé roky “cudzári”.
Kúzelné to bolo skutočne až v zime. V tom čase neexistoval spôsob ako sa tam dostať v snehu cez meter inak, ako pešo. Keď už sme sa na kopec prebrodili, bolo treba všetko rozkúriť, dreva nanosiť, vody nanosiť … Večery pri rádiu, žiaden televízor a celé dni vonku na vzduchu. Na sviatky sme do susedov vinšovať chodili. V jedinej drobnej izbe s pecou, drobnými oknami a dvojitým dverami bývali domáci. Prítmie, večné svetlo na kredenci, a kľud a teplo z vyhriatej pece a ešte dobrý koláč. Tak si na nich pamätám. A ešte niečo, v nedeľu sa nepracovalo, nesmelo, lebo tak bolo prikázané a viera a pán farár boli alfou i omegou. Obraz babky s ružencom v rukách modliac sa … toto mi dnes pripomenula nádherná báseň od Ivana Kraska.
Vesper dominicae.
Tam niekde v diaľke
v čierňavých horách
dedinka biela
túli sa k zemi
pokojná, tichá.
V nej starodávne
vážneho vzhľadu
si domy čušia.
Z tých v jednom iste
ustarostená
matička moja
samotná sedí
pri starom stole.
Kostnatou rukou
podpiera čelo
vráskami zryté
-starostí tiene
vždy sedia na ňom:
tak som ho vídal
od mala svojho –
Tranoscius má
pootvorený
– mosadzné sponky,
hladené hmatom
pradedov ešte,
matno sa lisnú
v pripozdnom svetle –
Posledná na list
díva sa, díva
– tam naznačené
je ťažkou rukou:
„Pán Buh požehnal
nám syna, kterýž…“
až dobré oči slzami skropia
zažltlé listy…
Však stará kniha,
čo rozplakala,
matičku moju
utíši zase:
Už spieva mäkkým,
tenuškým hlasom:
„Den nedělní se
skonává, chválme…“
– A súmrak padá
vždy väčší, hustší
v izbietku malú –
– A pokoj sadne
pomaly, tíško
na sivú hlavu
matičky mojej –
Niekedy je dobré zastaviť sa a spomenúť si aké to bolo … Odkiaľ sme prišli. Mení to pohľad na dnešný deň a na všetko, čo by sa mohlo zdať zložité. Zrazu je všetko ničotné, lebo aj inak sa dá žiť. Pritom ťažšie neznamená horšie. Každý si môže nájsť svoju báseň … Je to tá, ktorú žijeme?
