Je to len pár dní, čo som sa na knihe tvárí posťažoval, že je ľahké postaviť blog, ale je ťažké doň niečo zmysluplné napísať a len čo som v novom roku päty z domu vytiahol, téma sa ponúkla sama. Platíme v obchode za hodnotu, alebo je to len test pozornosti zákazníka?
Skoro ráno som sa vybral úplne prázdnou D1 odprevadiť brata s rodinou na spiatočnú cestu za oceán. Po dopravných zápchach v dôsledku zavedenia mýta, pred ktorými varovali SK tlačoviny, na moju veľkú radosť nebolo ani stopy a tak cesta smer Viedeň prebehla hladko, bez komplikácií. “Domovský”, letecký prístav Vienna International Airport, dnes s dlhočíznym radom na odovzdanie batožiny ma vypľul na spiatočnú cestu niekedy okolo 6.00 ráno. Už osamotený som sa presúval ospalým ránom ako monotónna jednočlenná kolóna. Odporúčam používanie tempomatu. Šetrí to palivo a pri dlhších cestách i kolenný kĺb pravej nohy.
Ale späť k téme. Spomenutou technikou jazdy som sa dopratal až na čerpaciu stanicu “Zeleneč” na D1 smer Žilina, nesúcu obchodnú značku zhodnú so sponzorom terminovaného futbalového klubu Inter BA – SLOVNAFT. Teploty kolíšu okolo bodu mrazu. Zima je mrzká, ani sneh, ani dážď a okná stále opľuté od čohosi, čo odfrkáva z kolies predo mnou idúcich vozidiel. Bolo treba dotankovať – nemrznúcu kvapalinu do ostrekovačov.
Na strohú obsluhu, ktorá sem tam zabudne vytlačiť bloček z registračnej pokladne sa zvyknúť dá. Najmä ak to vyvážite plechovkou energetického nápoja, ktorý práve potrebujete na prežitie nasledujúcich 100km cesty. Tento ich nemilý zvyk prechádzam vždy mlčaním. Nakoniec okrádajú majiteľa? (možno nie, možno, iba krátia DPH? a možno naozaj iba zabudli?) a vôbec, sú dvaja, tak aby som ešte po papuli nedostal. Na čo si ale nikdy nezvyknem, je psychologická hra, ktorá sa šíri ako mor. Ešte furt jej mnohí hovoria obchod. Asi mám rád čísla a preto sa pri nákupe obvykle pozerám, čo koľko stojí. Najmä, ak sa to chystám kúpiť. Tak som sa dopracoval aj k poznaniu, že v obchode už dávno nejde o hodnotu (pridanú), za ktorú je obchodník odmeňovaný rozdielom medzi nákupnou a predajnou cenou. V obchode už ide o viac, ide o odmeňovanie pozornosti zákazníka. Ako inak si vysvetliť, že menšie balenie je výrazne lacnejšie ako väčšie? 1l za 1,50 EUR a 5l za 8,50 EUR. Že aký rozdiel? Že aký? 1,50 EUR čo je viac ako 18%? V maloobchode, ktorý údajne robí s maržou 3-10%? Tak teda premýšľam za akú hodnotu by som mal zaplatiť ešte o ďalších 18% viac. Neforemné plastové balenie je zle skladné, takže viac malých balení prináša:
- vyššie náklady na skladovanie
- vyššie náklady na prepravu
- vyššie náklady na odvoz spracovanie (dúfajme, že separujú) plastového odpadu
Možno mi niečo uniká, ale toto všetko je dôvod skôr na opačnú cenovú politiku, nie? Takže to klasické obchodné zdôvodnenie nezafunguje a preto prichádza psychológia nákupu. Logicky by sme očakávali, že väčšie balenie, lepšia cena a tak po ňom zákazník bez uvažovania a kontroly siahne a smelo zaplatí bezdôvodne viac. V tomto prípade o 18% viac. Ale ja im to vlastne ani nemám za zlé!? Nie sú jediní. Školenie absolvovali v nákupnom reťazci TESCO STORES. Tam je to úplne bežná prax.
Vsuvka …
Teraz odbočím. Určite nie som jediný, kto pri polnočnom nákupe žiada o odstránenie tabuľky informujúcej o v skutočnosti neexistujúcej akcii na tovar, ktorý pri pokladní stojí viac ako tabuľka ponúkala. Ale priznám sa, som arogantný. Keď milá pani z informácií povedala, že to nie je v jej kompetencii, tak som skrátka tabuľku odstránil na vlastné náklady. Zdvihol som obidve svoje ruky, tabuľku som zvesil a následne zaniesol milej pani na informácie. Akciovú cenu som už nevyhádal :D.
Opäť na čerpacej stanici…
Takže, popočítal som si. Často som pomalšie chápajúci a tak, aby nedošlo k omylu, požiadal som pána v žltom tričku, označenom opäť tou istou obchodnou značkou SLOVNAFT, či to chápem správne. Chvíľu nerozumel, na čo sa ho pýtam, tak som mu to povedal zhruba tak, ako to stojí v nadpise. Pochopil a potvrdil, že tentokrát som obstál v teste pozornosti. Neekologicky som nakúpil litrové balenia. Osviežil som ich obsahom nádržku ostrekovača, ponaťahoval sa ako práve prebudený, naskočil na miesto určené vodičovi motorového vozidla, naštartoval a rozčarovaný som sa pobral domov.
Je to úplna banálnosť, ale obchod už nie je o platbe za pridanú hodnotu. Obchod sa zmenil na hru, kto je bystrejší, pozornejší. A ak ju niekto pochopí až po absolvovaní veľkého nákupu, má slabšie nervy, tak si viem predstaviť pozadie pre vznik skladby The Rasmus – “Open my eyes”.
Ak sa môžem pridať,som toho názoru ,že najlepšia je kombinácia oboch návrhov.Ten trojdňový hurhaj v novinách prispeje k tomu,že sa o nepoctivom gaunerovi dozvie omnoho viac ľudí ,ktorí môžu hneď reagovať.Potom je na rade tá Vaša citujem pomalá a dlhá cesta. Takže zlodeji a gauneri traste sa ! Mimochodom toto je platné aj na politikov-zlodejov…
Počul som,že jednu podobnú psychologickú hru hrá aj jeden politik,ktorý nahrabal s cudzieho a teraz sa aj slamky chytá . Ale k veci,bloček z pokladnice si treba pýtať,netreba to nechať tak. Na špekulantov a zlodejov je potrebné poukázať verejne.Najlepšie je ,podhodiť ich novinárom,ak si nedajú povedať. Ja tiež idem takto riešiť niečo podobné 🙂
Ja u takých viac nenakúpim a spomeniem skúsenosť ostatným. Ak bude dostatok tých, ktorý nenakúpia, obchodník zmení správanie. Nie je to cesta revolucionára ale pomalá a dlhá cesta, ktorá vedie k širšej náprave ako len trojdňovému hurhaju v novinách.